Niesú pod posteľou ale v našich hlavách. Pôvodne som chcela písať dneska iný článok ale téma týždňa mi teraz dobre sadla a kedže týždeň už končí musím to využiť dneska. Už sa nemôžme skryť pod perinu či zasvietiť si lampičku.

Sama neviem, ako som mohla dovoliť 2 mesiace nič nenapísať na blog, ale tadá a je to tu. Veľa vecí sa odvtedy zmenilo, skončilo a možno koniec koncov aj začalo. Kde začať? Btw Ak ste si len tak náhodou nevšimli, tak som zmenila vzhľad. Už to tu nie je tak sakra depresívne, čo? Ale nechávam všetko tak, nerieším nič. Obklopuje nás faloš, už nie len ty a ja. Kam sa ďalej presunieme? Hanbil sa tak, že sa asi ani nepozdrav.

Keď nás ten program vyslovene nudil a dozvedeli sme sa, že kapela má prísť na rad až o dajme tomu hodku a pól, tak sme si povedali, že zbehneme k nám domov po žuvačky, lebo tých nikdy nie je dosť. Ale čo sa nestane? Vôbec som nevnímala či sa s ním pozdravili aj baby a kto všetko tam ešte vlastne bol. V mojej mysli blikala iba jediná myšlienka a to, že on sa mi pozdravil! Punk-Rock je môj živoooot! Toť otázka.

Dnes som sa rozhodla začať svoj život odznova. Rozhodla som sa prestať žiť v minulosti a prijať veci také aké v skutočnosti sú. Teraz mám nutkanie si k nemu ľahnúť a pritúliť sa, opäť skúsiť myslieť na to, že nič z toho zlého sa nestalo a sme šťastný. ale ono sa to naozaj stalo. Po tom všetkom čo urobil, ako mi ublížil. Ale verím, že mu na mne záležalo. Aspoň ten posledný týždeň kedy sme sa to snažili zachrániť.